Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
V polospánku,
za tak jasnej noci,
že hviezdy trepali krídlami
jak najdivočejší vtáci,
ktorí sa vás dotknú
a potom uletia,
som si uvedomila,
že si zostal už len v črepinách,
na dne mojej duše.
S posledným stonom,
si sa stratil s ranným odlivom
a mňa nechal nahú
tápať v tvojom tichu.
Si ďalší z ošklbaných pávov,
ďalší zo zrútených stien,
kedysi slávnych hradov.
„Nedokážem vstať!“
- kričím ránu vo dverách.
A nálož vo mne
už odtikáva posledné
stotiny.
Ako je možné,
že tvoje pery
boli tak horúce?
