Viete že láska je z mäsa a kostí?
A že keď raz chytí, už nepustí?
Ja som to nevedela.
Fakt. A potom mi dala medené krídla
a povedala „Leť!“
A oni zatrepotali
a na prach zhoreli.
Chúďa. Celé noci plakala.
Nevedela,
že ja umieram v každej básni
pre teba.
Nevedela,
že sa smejem cez slzy,
aby som v múroch tvojho strachu,
videla padať hviezdy,
na oltár tvojej radosti.
A že s každým tvojím úsmevom,
sa kĺžem na špagáte snov,
k zbierke tvojich obrazov.
Ona nevedela,
že ťa žijem v inom vesmíre.
Že si chválime
dotyky rúk a úsmevy.
Spievame falošne
cudzie refrény
a umierame na dne
každého dňa.
Chcela čokolády a kytice,
deti a na krivo pribité police
v dome,
kde by sa hriala
a kvitla
úplne bezbolestne.
Ja sa však cez pomyselné
mreže
dívam na tvoje ramená
a už viem,
že medzi mužom a ženou
musí fungovať anarchia.
A tichá ruka,
čo v mukách života
len tíško šeptá,
že zajtra
bude lepšie.
Láska je stopa Dona Quijota,
ktorá sa nebojí,
že nie je skutočná.
Pretože prežíva
v duši každého poeta.
